Belegiš je osada, ktorá leží na pravej strane Dunaja, v obci Stará Pazova. Nachádza sa v blízkosti Belehradu (iba 36 km) a preto je jednou z najatraktívnejších víkend zón,v ktorej sa oddychuje a v poslednej dobe i presídľuje väčší počet obyvateľov nášho veľkomesta a to z túžby po miernejšom živote v malom prostredí s čarom roviny a prírody vedľa Dunaja. Osada ma o niečo viac než 3000 obyvateľov, a počet sa neustále zväčšuje.

Krása a pútavosť tejto podunajskej osady obohacuje i kvalitná infraštruktúra, cesty, pasienky, lesíky a rybárske revíry, ktoré sú medzi najznámejšími v regióne.

História

V staroveku okolie Belegiša, pravdepodobne patrilo územiu Basijany. V blízkosti dediny je objavený veľký fond pravekej a rímskej keramiky. Belegiš vznikol XVI. storočí, keď sa na pravú stranu Dunaja nasťahovalo 23 rodín. Tieto rodiny si vybudovali malý kostol od prútia, prikrytý trstinou. Roku 1731 bol vystavaný modernejší kostol. V osade už bolo 230 domov. Keďže, Dunaj niesol kopec, na ktorom stál kostol, múry kostola sa začali rútiť a prepadol do zeme. Súčasný kostol v Belegiši je tretí v poradí, od vzniku dediny. Vystavaný je roku 1927.

Počas druhej svetovej vojny, Belegiš bol partizánska základňa a 14. marca 1944 je v tejto osade založený Hlavný Národnooslobodzovací výbor Vojvodiny. V Belegiši je roku 1925 narodená Vera Miščevićová, národná hrdinka II. svetovej vojny a partizánska ošetrovateľka, ktorá zahynula roku 1944. V dedine je postavený pomník, pred základnou školou, ktorá nesie jej slávne meno.

Fotky:

Vojka dedina má priaznivú zemepisnú polohu, lebo leží v Rovnom – rozmarínovom Srieme, vzdialená je okolo 20 km od rieky Dunaj a okolo 30 km od Savy. V dvoch smeroch má dobré spojenie s neďalekou regionálnou cestou Belehrad- Nový Sad a tretím smerom s diaľnicou Belehrad-Záhreb, čo v 21. storočí priviedlo do zjavu tranzitnej dopravy. Dedina je od hlavného mesta, Belehradu, vzdialená okolo 30 km a od Nového Sadu asi 50 km. Vyše päťtisíc obyvateľov sa vďaka plodnej pôde zaoberá poľnohospodárstvom, alebo pracuje v dedine, Starej a Novej Pazove, Belehrade a Novom Sade.

Vďaka praznivým prirodzeným a zemepisným podmienkám dedina sa solídne rozvíjala a významnejší prírastok obyvateľstva prinieslo osídľovanie v sedemdesiatych rokoch a prírodný prírastok v nasledujúcich desaťročiach. V súlade so svojou veľkosťou a zariadením, Vojka má takmer celú infraštruktúru vybavenú pre kvalitný život: školu, športové objekty s novou športovou halou, ambulanciu, dom kultúry, poštu, lovecký domo, materskú školu, športové kluby a kultúrne organizácie a združenia.

Vojačka parku v centre obce

História

V blízkosti osady Vojka nachádza sa archeologické nálezisko, a to nekropola z doby Avarov, známa ako Brdašica. Na území Vojky jestvujú i archeologické lokality z doby Rímskeho limesu, z ktorých sú niektoré skúmané a niektoré iba rekognoskované. Najvýznamnejší archeologický nález na území Vojky je brošňa z opasku hunského bojovníka, objavená archeologickým vykopávaním v šesťdesiatych rokoch. Vojka je veľmi stará osada, ktorá sa prvý raz spomína už v roku 1416. Známa bola ako dedina uprostred cesty, s množstvom veterných mlynov. V súčasnosti sa spomienka na veterné mlyny stráži v erbe dediny.

Vojka a Vojčania vynikajú ako známy hraničiari, ale i ako vinohradníci, už od doby Leopolda a Márie Terézie, monarchov Rakúsko-Uhorska, ktorí im darovali vinohrady v dnešných Čortanovcach, na svahoch Fruškej hore, ktoré dodnes vlastnia mnohé rodiny. Pravoslávny kostol Svätého Nikolaja vo Vojke, ktorý je pýchou dediny, bol vystavaný roku 1957.

Fotky:

Golubince sú jedna z väčších osád v obci Stará Pazova. S vyše päťtisíc obyvateľmi je jednou z väčších dedín v Srieme. Nachádza sa na okraji staropazovskej obce a obcí Pećince a Indjija, s ktorými je dedina výborné spojená regionálnymi cestami. Hlavná charakteristika Golubiniec je tipická architektúra vojvodinského mesta, v strede dediny vedľa starého parku jestvuje viac zachovaných budov: kaštieľ Šlos, pravoslávny kostol z konca 18. storočia, rímskokatolícky kostol z 19.storočia, škola... Dedina má i moderne rozvinutú infraštruktúru. V etnické zložení obyvateľstva dominujú Srbi a Chorvati a žije tu i mnoho Rómov. Hlavné hospodárske odvetvie je poľnohospodárstvo. Golubince obrátili pozornosť na seba projektom Golubince eko etno múzeum, a kvôli kaštieľu Šlos a sýpkam, ktoré sú príkladom dedinskej architektúry z konca 19. storočia a začiatku 20. storočia, má sa otvoriť prvé eko-etno múzeum v Srbsku. Goubince sú označené i na mape Európského kultúrneho dedičstva.

História

Golubince sú stará dedina, ktorá datuje od roku 1572, keď ju opisovali ako dedinu s mnoho zemľankou. Roku 1717, keď bol východný Sriem oslobodený od Turkov, obyvatelia, ktorí žili v zemľankách na území pomenovanom Rupine, začali sa sídliť vedľa starej kamenej rímskej cesty, ktorá viedla od Sriemskej Mitrovice smerom ku Slankamenu a Zemunu. Golubince boli pod Rakúsko-Uhorskou nadvládov a roku 1776 boli začlenené do vojenskej hranice. Z tej doby pochádzajú najstaršie budovy v dedine, ktoré sú pod ochranou štátu. Budova miestného spoločenstva bola vystavaná roku 1770 pre potreby vojenskej hranice. Vedľa nej je budova knižnice a stará škola, ktorá bola vystavaná roku 1880 a pre svoju architektonickú krásu je pod ochranou štátu.

V strede dediny je pravoslávny kostol Vavedenje Presvete Bogorodice. Kostol bol vystavaný medzi 1731 a 1748. Druhý kostol v dedine je katolícky a zasvätený je svätému Jurijovi mučeníkovi, vybudovaný bol roku 1878.

Najznámejšia stavba v dedine je kaštieľ Šlos. Bol sídlo husárskeho pluku, ktorého úlohou bolo chrániť svoju časť vojenskej hranice. So Šlosom je spätý i vožd Karadjordje, ktorý pravdepodobne bol dočasne ubytovaný v kaštieli.

Fotky:

Krnješevce sú najmenšia osada v obci Stará Pazova, majú okolo 1500 obyvateľov, v poslednej dobe sa tu nachádza jedna z najlepších priemyselných zón, a to nie len v staropazovskej obci ale i v Srbsku. Dedina sa opiera na medzinárodnú diaľnicu E-75, vedľa ktorej je na 25 km od Belehradu, formovaná priemyselná zóna , s rozlohou 580 hektárov, v ktorej sa nachádzajú niektoré najznámejšie domáce a záhraničné firmy.

Okrem významnej priemyselnej zóne, zvyšok dediny dýcha pokojom a rustikálnym duchom sriemskej osady, v ktorej sa vyše tisíc obyvateľov prevažne zaoberá poľnohospodárstvom.

História

Krnješevce sa prvý raz spomínajú v roku 1713 a údaje o tejto dedine sú veľmi zriedkavé. Počas histórie dedina mala rovnaký osud ako i osdy v okolí. Úrodná pôda a pasienky umožnili obyvateľstvu stabilný život. Hoci mála, osada je urbanistický vybavená a má poštu, samoobsluhu, školu ( iba do štvrtého ročníka), materskú školu, futbalový klub, kostol a potrebnú infraštruktúru od telefóna po vodovodnú sieť.

Fotky:

Nová Pazova je vedľa Starej Pazovy, najväčšia osada v obci. V nej žije 20 000 obyvateľov. Známa je rozvinutým hospodárstvom, presnejšie malými súkromnými remeselníckymi dielňami, ktoré sú založené už počas starej Juhoslávie, v päťdesiatych rokoch. Novopazovská priemyselná zóna je infraštruktúrne vybavená a má zaujímavú polohu, nachádza sa na ceste M22 Belehrad- Nový Sad. Vedľa nej sa tiahne železničná trať, na okraji trate smerom ku Starým a Novým Bánovciam, je diaľnica M-75. Na 75% rozlohe novopazovského územia je katasterské letisko Batajnica. V priemyselnej zóne je umiestnené okolo 70 hospodárskych objektov, ktoré zamestnávajú niekoľko tisíc pracovníkov. Veľká časť novopazovského hospodárstva je umiestnená v samej osade, kde majitelia hospodárskych subjektov, v rámci rodinných majetkov postavili hospodárske objekty. V súčsnosti jestvuje asi 1600 súkromných dielní a okolo 400 podnikov.

Hospodárska prosperita Novej Pazovy, blízkosť diaľníc a miest Belehradu a Nového Sadu spôsobili, aby osada bola atraktívna pre život a pokroková, zvlášť v kultúre a športe.

Centar Nove Pazove

História

Nová Pazova vznikla roku 1790, keď sa na pustatinu, na juh od Starej Pazovy, nasťahovalo 882 kolonistov z Nemecka, ktorý sú v súčasnosti známy ako podunajskí Švabi . Po 6. október roku 1944, keď v strachu z pomsty osloboditeľských jednotiek červenej armády a jednotiek NOV a POJ Nemci, nariadením nemeckého veliteľstva opustili Novú Pazovu, bola úhľadná pokroková osada, v ktorej bývali majetný obyvatelia, ktorí sa zaoberali roľníctvom, dobytkárstvom, vlastnili mlyny, mláťačky a iné výrobné kapacity v meste. Nemci sa presťahovali na územie Nemecka, do oblasti Baden-Wurttemberg a posledné desaťročie nadväzujú kontakty so súčasnými obyvateľmi Novej Pazovy.

Urbanisticky bola pravidelne zariadená, ulice sa pretínali pod pravým uhlom, boli široké a rovne, všetky pozemky boli rovnaké a rovnaké bolo i rozmiestnenie stavieb na pozemkoch.

Nová Pazova v súčasnom etnickom zložení vznikla po druhej svetovej vojne, nasťahovaním sa obyvateľstva z vojnou postihnutých krajov Juhoslávie, najmä z Dalmácie, Líky, Bosny a Hercegoviny a iných krajov.

Po roku 1958 Nová Pazova bola obec, zmenou sústavy miestnej samosprávy nastúpilo zväčšovanie obcí, tým Novej Pazove bol zrušený štatus obce. V súčasnosti sa v Novej Pazove čoraz viac zjavuje myšlienka o nezávislej obci a vypracovaná je i štúdia o oprávnený a formálne je v procese.

Fotky: